ABOV
Ich súčasný kroj je veľmi pestrý. Používa sa na vystúpeniach súborov i pri každej dôležitej udalosti v obci. Vychádza z minulého pôvodného odevu, ktorý je veľmi rozmanitý – čo dolina, to iný prvok.
Ženy a dievčatá nosili nazberané sukne, ktoré šili doma z pestrofarebnej látky. Pod nimi mali viacejbielych spodničiek –štirerajov. Sukňu zdobila tmavá, biela, niekedy aj pestrofarebná zástera. Oplecká a rukávce boli široké, v hornej časti skladané a prišité ku košeli, dole obrúbené krajkou. Nosievali tiež rôznofarebné vyšívané vesty – brušliky. V lete chodili v topánkach, v zime v čižmách. Bohatšie ženy v zime nosili krátky kožuštek – geroček, chudobnejšie cez plecia prehodené hrubé šatky –hustky po okrajoch s dlhými strapcami. Vlasy mali dievčatá začesané na hladko, vzadu zapletené do vrkoča, ktorý zdobila farebná stužka. Ženy nosili čepiec –koňťu. Vlasy vzadu tesne zviazali, stočili do dvoch vrkočov, okrútili okolo drievka. Na takto stočené vlasy priviazali šablónu vystrihnutú z tvrdého papiera, nato prichytili čepiec sponkami. Skoro vždy nosili na hlave šatku.
Muži nosili košele a široké nohavice z bieleho domáceho plátna – drelihové nohavice. Na vrchu mali vesty – lajblíky, vpredu zapínané na gombíky. Na hlave nosili klobúk zdobený perom, v zime baranicu. Na nohách mali krpce-pantofľe, v zime čižmy (tí zámožnejší nosili čižmy aj v lete). Do čižiem nosili druhé nohavice, ktorých spodný koniec bol zapustený do čižiem tzv. priče. Namiesto ponožiek boli onuce (onuca – látka, do ktorej sa ovinie chodidlo nohy). Za zvrchník im v zime slúžil kožuch alebo guba (gubaňa) utkaná z ovčej vlny.
ŠARIŠ
V
oblasti Šariša ženy nosili dlhú košeľu, ktorá mala rukávy a
zahaľovala celé telo. V Šariši boli rozšírené 3 materiály, z
ktorých sa zhotovoval rubáš a košeľa. Bolo to konopné, ľanové
a bavlnené plátno. Ľanové plátno bolo rozšírené v západnej
časti Šariša. Konopné plátno sa využívalo v strednej časti
Šariša. Na severe a v pohraničí s Poľskom používali konopné a
ľanové plátno a na juhu Šariša sa využívali všetky 3 druhy
plátna. Ženský odev s rubášom dopĺňali rukávce. Rukávce sa
nosili aj v oblastiach, kde sa nosila dlhá košeľa. Tu sa potom
vzájomne striedala pracovná a sviatočná funkcia týchto odevných
súčiastok. V Šariši prevládajú rukávce, ktoré mali rukávy
kolmo prišité. Súčasťou tradičného odevu bola sukňa a
zástera. V oblasti Šariša prevládalo nosenie sukne do pása,
okrem nej sa v celej oblasti vyskytovala aj sukňa so živôtikom.
Nosenia tejto sukne však nebolo také časté. Pracovnú zásteru na
celom území Šariša nazývali šurc.
Na východe Šariša sa vyskytli aj iné názvy, na severe sa
používal aj termín fertucha.
Účes spolu s pokrytím hlavy (čepcom a šatkou) tvorili jeden
celok, ktorý bol jedným z charakteristických znakov tradičného
ženského odevu. Ich základnou funkciou bolo odlíšenie slobodného
dievčaťa od vydatej ženy.
Základ tradičného odevu mužov
na Slovensku tvorili dve formy nohavíc: úzka a široká. Úzka bola
zhotovená zo súkna alebo z kepra. Súkenné i keprové nohavice
mali rovný strih. Široká forma nohavíc bola z plátna, mala rovný
strih a nazývala sa gate. Nosenie súkenných nohavíc sa
rozdeľovalo na ich nosenie v pracovné alebo sviatočné dni, v zime
alebo v lete. Súčasťou nohavíc boli opasky, ktoré sa nosili
najmä na severe Šariša, v Slovensko – poľskom pohraničí. Boli
to opasky troj-, štvor- a šesťprackové. Pri práci sa nosili
užšie a vo sviatočné dni širšie opasky.
Prevažná časť
tradičnej obuvi sa zhotovovala po domácky. Remeselne sa šírili
hlavne vysoké druhy obuvi, najmä čižmy, ktoré boli rozšírené
ako sviatočná obuv mužov i žien.
Mužskú i ženskú obuv
tvorili krpce, pantofle, kapce a čižmy. Obuv sa delila podľa
použitia na letnú a zimnú, na pracovnú a sviatočnú.
SPIŠ
Na
území Spiša, na ktorom sa nachádza 14 obcí, môžeme vyčleniť
tri typy spišského kroja, ktoré sa medzi sebou líšia hlavne
ornamentmi a taktiež niektorými prvkami strihu. K všednému
ženskému kroju patrili – bavlnená košeľa s dlhým alebo
krátkym rukávom. Košeľa bola pomerne krátka, neveľmi
presahovala pás. Rukáv bol šitý z celej šírky plátna. Pod
pazuchy boli všité cviky – tzv. „čvikle“. V dolnej časti
bol rukáv nazbieraný a zošitý obšívkou, ktorá bola zakončená
čipkou. Ďalším prvkom kroja bola sukňa – tzv. „kanafoska“,
ktorá je najstarším typom sukne. Bola šitá z červeného
ľanového plátna, do ktorého boli vtkané biele nitky vytvárajúce
jemný pásikavý vzor. V závislosti od typu a usporiadania pásikov
bola nazývaná: „dúhová“, „červená trojaká“, červená
štvoraká“ a „miešaná“. Šitá bola tak, že dĺžka sukne
bola na šírku látky. V páse bola nazberaná a všitá do obšívky.
Sukňu nosili ženy vo všedné dni i počas sviatkov. „Kanafosky“
sa na Spiši šili do 1. svetovej vojny. Začiatkom 20. storočia sa
začali nosiť jednofarebné sukne, ušité z tenkej vlnenej látky –
štofu, tzv. „štofky“ a z kretónu tzv. „kartunky“. V
medzivojnovom období sa ujala sukňa, ktorá bola ušitá z
farebného, kvetnatého kašmíru. Pod vrchnou sukňou si ženy
obliekali tzv. „spodniky“ – širokú a nazberanú spodničku.
Sukňa bola prekrytá zásterou, ušitou tzv. „orlijonu“, ktorá
bola obšitá čiernou konfekčnou čipkou. Na košeľu si obliekali
živôtik, nazývaný „lajbikom“. Zdobený bol šnúrkou, ktorá
bola uložená do tzv. „mrvy“ (kosoštvorcového vzoru) alebo
„gadíka“ (vlnovky).
Mužský kroj bol menej zdobený ako
ženský. Skladal sa z košele, nohavíc, ktoré boli ušité z
bieleho podomácky tkaného súkna, zo zelenej vesty, serdáka,
sukmany, kožucha, klobúka a krpcov, ktoré koncom 19. storočia
nahradili čižmy. Mužský sviatočný kroj sa skladal z takých
istých častí ako ten, aký nosili muži vo všedný deň, s tým
rozdielom, že vo všedný deň si obliekali opotrebované oblečenie.
Mladí muži mali bohatšiu výšivku na portkách. Počas
chladnejších dní si na košeľu obliekali baraní serdák, v zime
sukmanu. Mužské košele mali široké rukávy, všité hladko pod
pazuchu, dolná časť rukávu bola nazberaná do manžety. Nohavice,
teda portky sa skladali z dvoch nohavíc, ktoré boli zošité len na
boku, do ktorých sa v krížovej časti došívali dva diely, aby
boli nohavice dlhšie. V polovici 19. storočia boli nohavice zdobené
len tmavomodro-červenými šnúrkami, ktorými boli obšívané
rázporky a švy, neskoršie boli šnúrky ukladané do slučky,
ktorá sa nazývali „borytasy“. Ozdobou mužského kroja boli
zelené vesty – tzv. „lajbiky“, ktoré sa nosili od druhej
polovice 19. storočia. Predná časť vesty bola zdobená výšivkou
a kovovými gombíkmi usporiadanými v šiestich radoch. Boky vesty
boli podobne zdobené retiazkovým stehom. Bohatší gazdovia mali
dlhé, biele kožuchy zdobené farebným súknom a vyšívané
červeno-zelenou priadzou.
ZEMPLÍN
Pôvodný
ľudový odev sa vyrábal z domácky zhotoveného plátna. Kým v
hornatejších oblastiach bol odev jednoduchší a farebne menej
bohatý, na juhu bol pestrejší i strihovo variabilnejší, čo bolo
ovplyvnené aj značnou migráciou obyvateľstva za prácou do
Ameriky. „Amerikáni“ potom prinášali nielen nové materiály,
ale aj nové vzory. Vrchol tejto etapy vývoja ľudového odevu
kladieme do 20-tych a polovice 30-tych rokov nášho storočia, z
toho čerpá pri tvorbe svojho javiskového odevu aj súbor Zemplín.
Ženský ľudový odev tvorila spodná košeľa (košuľa),
oplecko (opľečko), spodné biele sukne (biloti) a vrchná nazberaná
sukňa (zbirana), na ktorú sa ešte dávala zástera (fartuch). Účes
slobodných dievčat tvoril vrkoč, na slávnostnejšie príležitosti
si vlasy upravovali do bohatého pletencového účesu. Ženy mali
vlasy upravené do koňťi – uzla. Mužský ľudový odev
pozostával z bielej košele, ktorá na sviatočné príležitosti
bola vyšívaná na rukávoch a na prsiach, kým nohavice boli úzke
z krepu (dreľich). V zime nosil kabátik taktiež zdobený
štepovaním alebo šnurovaním (kikľa). K nevyhnutnej výbave muža
patril remeň, ozdobený cvokmi, ktorým sa bolo možné dva až tri
krát opásať.
Projekt podporený Európskym Zborom Solidarity.
