Zemplín
Pri
tanečnom folklóre identifikačným znakom pre Zemplín sú čapáše
–
rytmické údery po stehnách, lýtkach a iných častiach nôh.
Tvoria základnú odlíšenosť od ostatných sedliackych tancov
slovenského typu a hranice siahajú na severe od čiary Svidník a
Medzilaborce na juh po Malčice a Pavlovce nad Uhom. Južnejšie
čapáše sa postupne strácajú a objavujú sa až hlbšie na
maďarskom území. Čapáše sú základom cifrovania
–
drobné rytmické ozdobné prvky nohami, pri najrozšírenejšom
párovom sedliackom tanci – čardáši. Jeho vyvrcholením je
treščak
a do
huri –
do výskoku. K ďalším známym a rozšíreným tancom na Zemplíne
patria obradové tance – chorovody
(vo veľkonočnom období „pavička“, „kački hnac“ i
„fendia“ atď.), dupaných kolesových tancoch dievčat a žien
doplnených spevom („karički“, „do koľesa“) a parobské
kruhové tance (parobská karička, verbunk i jeho tanečné paródie
ako marhaňská, bašistovská „sarku raz“, pošudrak“, „na
čapaš“). K osobitým svadobným obradovým tancom popri
družbovskom tanci patrí i redovi,
ktorý ako sólový tanec sa rozšíril aj do susedných oblastí
Zemplína. Zo Starého poznáme bačovský tanec, kedy tanečník
šikovne točí pastierskou palicou v rukách, zo Zamutova, ale
aj iných oblastí poznáme tanec ponad fľašku, v severnejších
oblastiach sa tancovali aj kozáčky a kolomyjky. Z hudobného
hľadiska najčastejším rytmickým prvkom je triola.
Na
Vianoce sa dodržujú tieto zvyky: Lavór mincami – Ešte
pred tým, ako sa začalo so samotnou štedrou večerou, si
v niektorých domácnostiach musel každý člen rodiny umyť
ruky v lavóre s vodou, kde boli vysypané aj mince.
Verili, že tak budú mať po celý rok dostatok peňazí. Hádzanie
orechov – Rovnako
tak ešte pred tým, ako sa začalo s jedením, hlava rodiny
zvykla porozhadzovať po izbe, konkrétne do jej kútov, orechy. Tie
predstavujú symbol hojnosti. A aby tej v rodine
nebolo málo.
Rozkrojenie
jablka – Zaujímavým
zvykom je aj rozkrojovanie jablka. Podľa vyobrazenia si tak rodina
vyveštila svoj osud. Ak zrniečka zobrazovali hviezdu, mohli sa
radovať – tá je totiž symbolom zdravia. Ak ale naopak
znázorňovali kríž, pre rodinu to malo značiť smutnú
nepríjemnosť.
Reťaz
pod stolom – Počas
večere sa zvykla okolo nôh stola obkrútiť hrubá reťaz. Tá
symbolizovala jednotu, súdržnosť – aby rodina vždy
držala spolu. Medový
krížik – Na
záver je zvyk, pri ktorom je najväčší predpoklad, že sa
častejšie objavuje aj dnes. Hlava rodiny prstom naberie med a
všetkým členom alebo iba deťom urobí na čelo krížik. Význam
je pravdepodobne všetkým jasný, med totiž symbolizuje v prvom
rade zdravie no zároveň aj ako sa hovorí, aby deti boli počas
celého roka dobré ako med.
SPIŠ
Najviac sa spomínajú dožinkové slávnosti. Na ich príprave sa podieľala celá dedina. Začínali v augustovú sobotu odpoludnia. Mládenci z dediny chystali vozy a rôzne stroje, konské postroje, stavali tribúnu, kým dievčatá pripravovali na ne vence a rôzne ozdoby. V nedeľu odpoludnia sa aktéri dožinkových slávností s vyzdobenými kočmi, vozmi a strojmi sa zoraďovali pri cigánskej osade a občania dediny i okolia zas sa sústreďovali okolo ulíc, kade sprievod mal prechádzať. Pri vyzdobenej tribúne uprostred dediny nechýbala ani muzika. Sprievod bol zostavený podľa ročných období. Na jeho čele šli jazdci so zástavami, potom záprahy s koňmi a volmi, ktoré ťahali rôznu poľnohospodársku techniku: „vlaky“, brány, kultivátory, sejačku, valec, pluh, oborávače a vyorávače zemiakov a pod. Nechýbal ani gazda, ktorý ručne sial, kosci, dievčatá s hrabľami, voz s mládencami, ktorí mlátili obilie, niekedy i časť košiara s ovcami, spracovanie ľanu, dožinkový veniec, voz naložený maštaľným hnojom a iné alegorické vozy. Sprievod prešiel od cigánskej osady celou dedinou na Vyšný koniec, cez križovatku, Rinek na Kolfašisko. Tam po krátkych prejavoch prijal richtár dožinkový veniec a pozval všetkých na veselicu. Tradičnou spoločnou akciou mládencov bolo stavanie májov na Turíce. Vyzdobený dlhý smrek bol postavený uprostred dediny a malé vyzdobené briezky mládenci postavili svojim dievčatám k dvierkam do domu. Všetko sa robilo potichu a tajne, ale dievčatá vystriehli a s istotou vedeli, kto im „maja“ postavil, aby sa im vedeli odmeniť. Osobitnú zimnú atmosféru v obci vytvárali „ostatňe fašengi“, čiže fašiangy. V posledných dňoch pred Popolcovou stredou sa občania zabávali pri muzike v hostinci od soboty odpoludnia do utorka polnoci s prestávkami, ktoré boli vyplnené tradičnými zábavami. Medzi ne patrili silácke preteky, platenie akéhosi vstupného mladých ženáčov, tance ponad fľašu i na sude, nosenie vreca v zuboch atď. Boli roky, keď mládež so spevom a harmonikou chodila po dedine s ražňom. Ľudia im dávali do košíkov rôzne potraviny, z ktorých sa pripravili jedlá pre všetkých zabávajúcich sa. Tradičné boli v tých dňoch „pankušky‘ a „fanky“. Ked‘ v utorok pred polnocou začali dievčatá „plakať“, bol to znak, že fašiangy skončili. Sprievod mládeže prešiel dedinou, aby na jej konci, „Pri mlinku‘, spoločne pochovali basu.
Projekt podporený Európskym zborom Solidarity.
